Zobrazené pramene sú prevzaté z databáz hydrogeologických máp zostavovaných na Štátnom geologickom ústave Dionýza Štúra. Tieto mapy sa postupne zostavujú pre jednotlivé regióny slovenských pohorí a nížin, s postupne väčšou mierou detailu a presnejšou technológiou určovania ich polohy.
V zásade spôsob ich identifikácie ostal od roku 1980 nezmenený: hydrogeológ postupuje korytom potoka a všetkých jeho prítokov, pričom musí zdokumentovať všetky väčšie pramene (výstupy podzemnej vody na povrch) a pre menšie vývery zaznamenať aspoň ich polohu. Preskúmať sa musia aj zdanlivo suché korytá tokov, pretože sa ich voda často stráca v dnových sedimentoch a objavuje sa na iných, často vzdialených miestach údolí. Dôležitý je opis hornín, z ktorých podzemná voda pramení, morfológia terénu v okolí prameňa a samotný tvar prameňa. Spočiatku sa dokumentovala len výdatnosť prameňa (optimálne meraním, teda zachytením do nádoby), teplota vody prameňa a vzduchu, neskôr aj elektrolytická (merná elektrická) vodivosť, ktorá v jednotkách µS/cm naznačuje približný obsah rozpustených látok vo vode prameňa v mg/l.
Hydrogeológ by mal zároveň určiť, či vyvierajúca voda obieha len v sutinách (sutinový typ prameňa), alebo je jej obeh hlbší (viazaný na horniny s puklinovým alebo medzizrnovým typom priepustnosti), prípadne rozpoznať bariérový účinok nepriepustných vrstiev na vznik výveru.
Do roku 2000 boli pri určovaní polohy prameňa využívané len papierové mapy a barometrický výškomer, po roku 2000 sa postupne začali používať GPS prístroje.
Súčasný počet 36 148 dokumentovaných prameňov odzrkadľuje súčasný stav hydrogeologického mapovania, ktorým sa vzhľadom na odborné kapacity, projektové a finančné zabezpečenie darí len postupne pokrývať celé územie Slovenskej republiky.